19. augusta 2014

Ešte predtým...

Veronika :
Ešte predtým, ako som sa definitívne rozhodla Alenke Bublifook predať, sme da dlho, predlho rozprávali. O tom, prečo som sa do razených šperkov zamilovala, ako som vymýšľala meno, ako som sa učila fotiť a o všetkom ostatnom. Keď vo mne konečne dorrelo rozhodnutie, že Alenka je tá pravá a Bublifook si zaslúži, hneď ráno som nabehla do ateliéru a začala hľadať všetko, čo k šperkom patrilo. Raznice, hotové šperky, čisté pliešky, pokazené pliešky, krúžky, retiazky, skrátka všetko. Musím priznať, že mi pri tom aj jedna slza kvapla. Išlo predsa o rok môjho života. A mala som pocit, akoby som púšťala kus zo seba do sveta. Nebudem klamať, bolo to nesmieren ťažké a náročne. Na celé doobedie som v hlave vypla funkciu "smútok" a len mechanicky som hľadala, nachádzala a balila. Na záver som to všetko opatrne poukladala do velikánskeho balíčiska a prelepila páskou. Niekoľkokrát som mala chuť všetko to roztrhať, naspäť poukladať a napísať Alenke, že som si to rozmyslela. Lenže potom som si povedala, že to bude dobré. Že sa nevzdávam tých vecí pre nič za nič, ale že im doprajem, aby sa ďalej vyvíjali, aby rástli a aby prosperovali. Lebo ja sama som sa už rozdvojiť viac nevedela. Takže som balíčisko odniesla na poštu, naposledy mu zamávala a poslala ho smer Košice. Cestou z pošty som to asi dvestokrát oľutovala, ale držala som sa statočne a neplakala som. Vyspala som sa na to a na druhý deň som vedela, že to bolo správne rozhodnutie. Že som urobila dobre. A odľahlo mi. Lebo som vedela, že aj keď nás s Alenkou čaká ešte veľmi dlhá cesta, tak že to bude stáť za to a bude to prospešné pre všetky strany.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára